Súčasný stav rozšírenia živočíchov na území Tatranského národného parku je výsledkom dlhodobého pôsobenia prírodných ako aj ľudských faktorov. Veľký vplyv na tatranskú faunu mali najmä studené obdobia (v dobách ľadových), z ktorých pochádzajú potomkovia druhov obývajúcich severskú tajgu a tundru. Studené obdobia vystriedali teplejšie obdobia s teplomilnejšími druhmi z východnej a juhovýchodnej Európy. Tatranskú faunu preto charakterizujú rozličné geografické zložky, z ktorých sú zastúpené najmä kozmopolitné, palearktické, európske (eurosibírske, boreoalpínske, boreálne, samarské, sudetokarpatské) a endemické druhy.
Kozmopolitnú a palearktickú zložku reprezentujú druhy vyskytujúce sa v nižších polohách. Európska zložka je zastúpená mnohými druhmi bezstavovcov i stavovcov ako napr. skokan zelený (Rana esculenta), žlna zelená (Picus viridis) a iné. K početnejším zložkám sa radí eurosibírska, ktorú reprezentuje značný počet druhov bezstavovcov i stavovcov, napr. skokan hnedý (Rana temporaria), vretenica severná (Vipera berus), tetrov hoľniak (Lyrurus tetrix), jariabok hôrny (Tetrastes bonasia), sýkorka chochlatá (Parus cristatus). Boreálnu (severskú) zložku reprezentuje napr. šidlo belasé (Aeschna coerulea), chochláč severský (Bombycilla garrulus), myšiak severský (Buteo lagopus). Boreoalpínsku zložku charakterizujú druhy rozšírené najmä pri hornej hranici lesa, napr. piskor vrchovský (Sorex aplinus), myšovka vrchovská (Sicista betuliana), hraboš snežný (Microtus nivalis), pomerne značné množstvo rôznych skupín bezstavovcov a patrí sem aj glaciálny relikt žiabronôžka severská (Branchinecta paludosa). Charakteristická pre Tatry je zložka alpínska, ktorú reprezentujú druhy svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris), kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ľabtuška vrchovská (Anthus spinoletta), rôzne druhy ulitníkov (Gastropoda), pavúkov (Arachnida), chvostoskokov (Collembola) a hmyzu (Insecta). Sudetokarpatská zložka je zastúpená napr. slizniakom karpatským (Bielzia coerulans), chvostoskokom obrovským (Tetrodontophora bielanensis). Sarmatská zložka je v Tatrách zastúpená pomerne málo. Z cicavcov patrí do tejto zložky napr. ryšavka tmavopása (Apodemus agrarius).
Významnú zložku tatranskej fauny tvoria endemity (tatranské, karpatské a alpskokarpatské). Napríklad z cicavcov hraboš tatranský (Pitymys tatricus), z chrobákov bežec tatranský (Nebria tatrica), z motýľov priadzovec tatranský (Kessleria tatrica), z chrobákov fúzač zemolezový (Pseudogaurotina exellens) a iné.
Členitý reliéf a pestrá paleta biotopov vytvára príležitosť pre existenciu spoločenstiev bezstavovcov, ktoré zahŕňajú rozmanité formy živočíchov obývajúce prakticky všetky typy biotopov. Presný počet bezstavovcov dodnes nepoznáme, pretože výskumy potvrdzujú stále nové druhy. Stavovce sú v TANAP-e zastúpené 11 druhmi rýb a 2 druhmi kruhoústnic. Ďalej tu žije 6 druhov obojživelníkov, 5 druhov plazov, 102 druhov hniezdiacich vtákov a 14 druhov cicavcov.
Podobne ako u rastlinstva i u živočíšstva existuje vertikálne usporiadanie. Veľká absolútna i relatívna nadmorská výška Tatier umožnila vznik širokej škály vertikálneho usporiadania živočíšstva, a to od podhorského a horského stupňa, stupňa kosodreviny (subalpínsky), po alpínsky až subniválny stupeň.
Podhorský (submontánny) vegetačný stupeň tvoria najnižšie situované časti územia národného parku do nadmorskej výšky približne 800 – 850 m. Medzi typických predstaviteľov sa radí hraboš poľný (Microtus arvalis), zajac poľný (Lepus europaeus), sokol myšiar (Falco tinnunculus), jarabica poľná (Perdix perdix), chrapkáč poľný (Crex crex), skokan hnedý (Rana temporaria), ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), slepúch lámavý (Anguis fragilis) a iné.
Celý horský (montánny) vegetačný stupeň Tatier patrí do oblasti prirodzeného rozšírenia smreka v Karpatoch. Z bezstavovcov (Evertebrata) sú pre montánny vegetačný stupeň typické lesné druhy ulitníkov napr. slizniak karpatský (Bielzia coerulans) – karpatský endemit. Bohatšia fauna je na vápencoch a dolomitoch, napr. endemit Chondrina tatrica, ale aj iné ulitníky ako Macrogastra borealis a Bulgarica cana. Veľmi početná je skupina hmyzu (Insecta). Zo vzácnych a chránených druhov chrobákov je to fúzač zemolezový (Pseudogaurotina excelens), ktorý sa vyskytuje na viacerých lokalitách Tatier. Bohatá je fauna motýľov (Lepidoptera). Osobitné postavenie majú endemické druhy, často malé a nenápadne sfarbené ako je Kessleria tatrica, Aethes rutilla tatrica. Vyskytuje sa tu druh jasoň červenooký (Parnassius apollo) – galciálny relikt. Zo stavovcov (Vertebrata) sú to napr. z rýb dominantný pstruh potočný (Salmo trutta morpha fario) a hlaváč pásoplutvý (Cottus poecilopus). V Štrbskom plese je evidovaný výskyt geneticky čistej populácie síh maréna (Coregonus maraena). Obojživelníky a plazy sú zastúpené druhmi, napr. skokan hnedý (Rana temporaria), ropucha bradavičnatá (Bufo bufo), mlok horský (Triturus alpestris), kunka žltobruchá (Bombina variegata), jašterica živorodá (Lacerta vivipara), vretenica severná (Vipera berus). Dominantné postavenie majú v montánnom stupni vtáky. Dominujúce sú pinka obyčajná (Fringilla coelebs) a sýkorka uhliarka (Parus ater). Typické druhy pre horskú tajgu v podmienkach Tatier sú kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris), orešnica perlavá (Nucifraga caryocatactes), hýľ obyčajný (Pyrrhula pyrrhula), sýkorka čiernohlavá (Parus montanus), hlucháň hôrny (Tetrao urogallus), pôtik kapcavý (Aegolius funereus), kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum), ďubník trojprstý (Picoides tridactylus), sýkorka chochlatá (Parus cristatus), krivonos smrekový (Loxia curvirostra). Z karpatského zmiešaného lesa sú to jariabok hôrny (Tetrastes bonasia), jastrab veľký (Accipiter gentilis), sluka hôrna (Scolopax rusticola), holub hrivnák (Columba palumbus), myšiarka ušatá (Asio otus), ďateľ čierny (Dryocopus martius), sojka obyčajná (Garrulus glandarius), drozd trskota (Turdus viscivorus), drozd plavý (Turdus philomelos). Vzácne treťohorné relikty sú zastúpené pôtikom kapcavým (Aegolius funereus), ďubníkom trojprstým (Picoides tridactylus), kuvičkom vrabčím (Glaucidium passerinum), orešnicou perlavou (Nucifraga caryocatactes) a drozdom kolohrivcom (Turdus torquatus). Z významných a ohrozených druhov dravých vtákov a sov sú tu zastúpené orol skalný (Aquila chrysaetos), orol krikľavý (Aquila pomarina), sokol myšiar (Falco tinnunculus), myšiak hôrny (Buteo buteo), výr skalný (Bubo bubo). Z cicavcov bol zistený výskyt, napr. piskor lesný (Sorex araneus), piskor vrchovský (Sorex alpinus), bielozúbka krpatá (Crocidura suaveolens), myšovka vrchovská (Sicista betulina), hrdziak hôrny (Clethrionomys glareolus), kuna lesná (Martes martes), hranostaj obyčajný (Mustela erminea), lasica myšožravá (Mustela nivalis), jazvec lesný (Meles meles), z netopierov ucháč svetlý (Plecotus auritus), netopier fúzatý (Myotis mystacinus), netopier severský (Eptesicus nilsoni), netopier pobrežný (Myotis dasycneme). Z veľkých šeliem je to v súčasnosti pomerne silná populácia medveďa hnedého (Ursus arctos), rys ostrovid (Lynx lynx), vlk dravý (Canis lupus). Tatranské vodné toky sú domovom a lovným teritóriom vydry riečnej (Lutra lutra).
Subalpínsky (kosodrevinový) stupeň je tvorený v podstate zónou kosodrevinových porastov, je to prechodné pásmo medzi horským (montánnym) a vysokohorským (alpínskym) vegetačným stupňom. Faunu tohto stupňa tvorí mozaika lesných a špecifických vysokohorských druhov.
Alpínsky vegetačný stupeň od nadmorskej výšky 2 300 m prechádza v podsnežný (subniválny) vegetačný stupeň. Vyznačuje sa špecifickými nelesnými formami živočíchov prevažne reliktného a endemického charakteru s boreoalpínskym rozšírením. Bezstavovce (Evertebrata) sú v subalpínskom a alpínskom stupni zastúpené druhmi, ktoré sú prispôsobené drsným vysokohorským klimatickým a iným podmienkam. Terestrická fauna bezstavovcov je tvorená predovšetkým hmyzom. Lúky alpínskeho stupňa majú svoju osobitnú faunu chrobákov. Endemitom je nosáčik Trachysoma beigerae, ktorý bol opísaný z poľskej strany Tatier, endemickým druhom je tiež malý a slepý behúnik Duvaliopsis pilosellus. Do subalpínskeho a alpínskeho stupňa vystupuje aj pestro kovovolesklo sfarbená bystruška zlatolesklá (Carabus auronitens), bystruška fabríciová (Carabus fabricii). Z motýľov sú to napr. druhy rodu Erebia – Erebia pandrose a Erebia manta, glaciálny relikt jasoň červenooký (Parnassius apollo). Do alpínskeho stupňa preniká len málo druhov obojživelníkov. Z nich je to napr. skokan hnedý (Rana temporaria), ktorý vystupuje až do nadmorskej výšky 1 850 – 2 000 m, mlok horský (Triturus alpestris). Z plazov do alpínskeho stupňa prenikajú len dva druhy, aj to len vzácne, a to jašterica živorodá (Lacerta vivipara) a vretenica severná (Vipera berus). Z vtákov vysokohorské lúky a skalné biotopy osídľujú vrchárka červenkavá (Prunella collaris) a ľabťuška vrchovská (Anthus spinoletta), taktiež žltochvost domový (Phoenicurus ochruros), skaliarik sivý (Oenanthe oenanthe) a tetrov hoľniak (Lyrurus tetrix), Častým návštevníkom týchto polôh je orol skalný (Aquila chrysaetos), sokol myšiar (Falco tinnunculus) a krkavec čierny (Corvus corax). Na niekoľkých lokalitách bol zistený výskyt veľmi vzácneho murárika červenokrídleho (Tichodroma muraria).
Z cicavcov sa v subalpínskom a alpínskom stupni nachádzajú reliktné druhy hraboš tatranský (Pitymys tatricus), hraboš snežný (Microtus nivalis mirhanreini), svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris) a kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktoré sú existenčne viazané len na tieto biotopy. Sporadicky do biotopov alpínskeho stupňa prenikajú medveď hnedý (Ursus arctos), vlk dravý (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), líška hrdzavá (Vulpes vulpes). Hmyzožravce sú zastúpené druhmi krt obyčajný (Talpa europaea), piskor obyčajný (Sorex araneus), piskor malý (Sorex minutus) a piskor vrchovský (Sorex alpinus). Z drobných zemných cicavcov tu majú stály výskyt: hraboš podzemný (Pitymys subterraneus), hraboš poľný (Microtus arvalis), ryšavka žltohrdlá (Apodemus flavicollis) a iné.
Kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica)
Na Slovensku je kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) endemickým druhom iba v Tatranskom národnom parku (TANAP) a v Národnom parku Nízke Tatry (NAPANT). Z TANAP-u boli kamzíky do Nízkych Tatier umelo vysadené približne v druhej polovici 20. storočia (záložná populácia). Kamzíky žijú ešte vo Veľkej Fatre a v Slovenskom raji, no tieto na Slovensku nepredstavujú pôvodnú populáciu, pretože k nám boli dovezené z oblasti Álp (alpské kamzíky). Kamzíky žijú spoločenským spôsobom života (čriedy). Dospelý kamzík dosahuje hmotnosť do 50 kilogramov, kamzica je o čosi menšia. Rožky majú obidve pohlavia a niekedy sa rožky nazývajú aj tuľajky alebo krivule (Liptov). Ruja v Tatrách prebieha v novembri a začiatkom decembra. Kamzica privádza na svet koncom jari väčšinou jedno kamzíča.
Svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris)
Svište žijúce v oblasti Tatier predstavujú samostatný poddruh – tatranský (Marmota marmota latirostris). Svište žijú spoločenským spôsobom života (kolónie). Rozoznať samca od samice je pomerne náročné. Tieto milé zvieratá obývajú pásmo holín a skalných sutín nad kosodrevinou. Tatry by ani neboli Tatrami bez typického hvízdania svišťov. Jedine počas vegetačného obdobia si dokážu vytvoriť dostatočné tukové rezervy, ktoré im umožňujú prežiť dlhú tatranskú zimu. Tuk tvorí skoro 1/3 z ich celkovej hmotnosti. Dospelý jedinec dosahuje na konci leta hmotnosť približne 6 kilogramov. Zimu prečkávajú v pravom zimnom spánku 6 až 7 mesiacov. Znamená to, že počas zimného spánku im klesá frekvencia ich srdca na päť úderov za minútu a telesná teplota býva okolo 4 stupňov ˚C. Na mortalitu populácie najmä počas hibernácie má negatívny vplyv nedostatočná snehová vrstva v lokalitách zimných nôr z dôvodu nízkej teploty v norách. Tým dochádza k predčasnému vyčerpaniu tukových zásob a úhynu svišťov. Párenie prebieha na jar po prehrabaní sa spod snehu. Svište patria medzi druhy, ktoré v poslednom období v TANAP-e zaznamenávajú svoj pokles. Preto ich ochrana má v súčasnosti veľmi dôležité postavenie.
Medveď hnedý (Ursus arctos)
Medvedí rok sa začína opustením brlohu. Dospelé samce končia svoj zimný spánok najčastejšie koncom februára a začiatkom marca. Skoro na jar prechádzajú svoje teritóriá a konzumujú akúkoľvek dostupnú potravu. Teritórium si medvede označujú záhryzmi a obtieraním sa o „medvedie stromy“. Pohyb medveďov je dobre viditeľný aj v ťažko dostupných tatranských lokalitách. Sú to predovšetkým závery dolín a ich ľadovcové kary a alpínske hrebene a úbočia, kde najskôr mizne sneh. Odľahlé tatranské doliny na jar navštevujú aj z iného dôvodu – systematicky prehľadávajú miesta s popadanými lavínami, v ktorých by mohli nájsť uhynutú zver. Na jar sú medvede menej pohyblivé avšak viac aktívne (deň-noc). V noci prechádzajú horské potoky, bočné dolinky ako aj samotné centrálne doliny a ich ústia.
Približne v polovici apríla postupne opúšťajú svoje brlohy aj medvedice s mláďatami. Medvedica, ktorá vodí čerstvo narodené medvieďatá (v prvom roku života), po opustení brlohu odchádza do alpínskeho pásma. Tu sa priebežne vyskytuje až do približne druhej polovice júla až začiatku augusta, čiže do času dozrievania čučoriedok. V letnom období (v čase dozrievania čučoriedok a malín) medvedie rodiny ale aj dospelé samotársky žijúce samce intenzívne navštevujú miesta s dostatkom vysokohorských plodov. Počas vegetačného obdobia medvede nepohrdnú ani živočíšnou potravou (larvy hmyzu a dospelý hmyz, žaby, hady, rôzne hlodavce, zdochliny a pod.).
Vlk dravý (Canis lupus)
Vlk je veľmi efektívny predátor raticovej zveri. V súvislých lesných a hôľnych komplexoch TANAP-u má veľmi vhodné prostredie pre svoj život. Pre vlka ako mäsožravca je najdôležitejším faktorom množstvo dostupnej potravy, za ktorou dokáže migrovať aj na väčšie vzdialenosti. Pohyby svoriek a ich presuny v rámci jednotlivých oblastí je možné pozorovať a porovnávať na základe počtu zanechaných kadáverov raticovej zveri a na „vlčích chodníkoch“, kde zanechávajú stopy a trus. V TANAP-e sa koncentruje tam, kde sa momentálne nachádza jelenia a diviačia zver. V lete sú to odľahlé doliny a ich alpínske pásmo, v zime predhorie a ústia jednotlivých dolín. V zime tiež používajú hrebene a doliny ako migračné trasy. Vlci žijú vo vegetačnom období hlavne v alpínskom pásme a v odľahlých lesných komplexoch, kde sa sústreďuje ich korisť – jelenia zver. Nie je výnimkou, keď je vlčí brloh priamo v oblasti s vysokou koncentráciou tejto zveri. Alpínske pásmo poskytuje vlčej svorke veľmi vhodný priestor pre lov v otvorenej krajine aj počas dňa. V poľnohospodárskej krajine je tento spôsob lovu dnes už prakticky nemožný, pretože voľná krajina v predhorí je do značnej miery osídlená človekom. Podobne ako medveď aj vlk je citlivý na neustále vyrušovanie (poľovníctvo, zber lesných plodov, lesnícka činnosť, neusmernená turistika a pod.)
Rys ostrovid (Lynx lynx)
V tatranskej oblasti sa táto mačkovitá šelma najčastejšie vyskytuje v predhorí, kde žije aj jeho hlavná korisť – srnčia zver. Stretnúť rysa v typicky tatranskej doline je vzácne. Rys okrem obdobia párenia a výchovy mláďat žije samotárskym spôsobom života. Rysy, ktoré chodia loviť aj nad hornú hranicu lesa, sa niekedy špecializujú na lov kamzíkov a svišťov. Aktívny je za šera a v noci, v bezpečných miestach aj počas dňa. Pári sa od februára do apríla. Stretnúť rysa je veľmi vzácne, pretože rys má výnimočné zmysly – najmä zrak a sluch.
Tetrov hlucháň (Tetrao urogallus)
Je náš najväčší lesný kurovitý vták. Hlucháne žijú veľmi skrytým spôsobom života. Stretnúť ich za normálnych okolností je vzácne. Tokanie prebieha od apríla do druhej polovice mája. Kohúty sa večer zlietajú na tokaniskách, a skoro ráno ešte pred rozbrieždením vydávajú zo stromov zvuky, ktoré sú pre bežného pozorovateľa nepostrehnuteľné. Tokanie kohútov pozostáva z fáz klepkanie, trilkovanie, výlusk a brúsenie. Pri poslednej fáze – pri brúsení kohút na okamih stráca sluch. Od toho je odvodený jeho názov – hlucháň. Je to polygamný vták – nevytvára trvalé páry, ale pári sa s viacerými sliepkami. Sliepka si stavia hniezdo zvyčajne v blízkosti tokaniska na zemi. Aj z tohto dôvodu je jeho populácia značne ohrozená. Niekedy sa môže stať, že objavíme kohúta, ktorý stratil prirodzenú plachosť pred človekom. Takéto jedince vo voľnej prírode nikdy zbytočne nevyrušujeme, ale oznámime ich výskyt pracovníkom Správe TANAP-u.
Tetrov holniak (Lyrurus tetrix)
Je menší ako hlucháň. V Tatrách sa vyskytuje v pásme nad hornou hranicou lesa alebo v predhorí. Populácia v predhorí v súčasnosti zaniká. Podobne ako hlucháň toká na jar od marca do mája. Vtedy sa kohúty sústreďujú na tokaniskách na zemi. Na rozdiel od hlucháňa je možné jeho hlasové prejavy počúvať aj na väčšie vzdialenosti. Na tokaniská prilietajú holniaky skoro ráno a ozývajú sa šuikaním a bublaním. Holniaky sú plaché a ohrozené, preto jedine systematickou ochranou ich biotopu môžeme zabrániť výraznému poklesu, ktorý je viditeľný v posledných rokoch aj v TANAP-e.
Dravce
Orol skalný (Aquila chrysaetos)
V Tatrách najväčší hniezdiaci druh dravca s rozpätím krídel približne 2 metre. V širšom okolí hniezdiska sa orly skalné zdržujú počas celého roka. Hniezda si stavajú na skalných bralách alebo na vysokých stromoch, hlavne jedliach. Znášku zahrieva samica 45 dní. Samec, ktorý jej prináša potravu, ju pri sedení občas vystrieda. Z dvoch vyliahnutých mláďat väčšinou prežije len staršie, ktoré mladšieho súrodenca napáda a nepustí ho k potrave. Jav, pri ktorom prežíva len jedno silnejšie mláďa, sa nazýva kainizmus. O mláďa sa rodičia na hniezde starajú až 80 dní a dokrmujú ho aj po opustení hniezda. Orly skalné majú pestré zloženie potravy. Lovia korisť od veľkosti hraboša do veľkosti srnčaťa.
Orol krikľavý (Aquila pomarina)
Menší druh orla, ktorého počas krúženia spoznáme podľa toho, že konce krídel ohýna smerom nadol . Počas toku a hniezdenia sa pomerne často ozýva. Hniezdi v lesoch, ktoré susedia s otvorenými plochami do výšky 1000 metrov nad morom. Hniezda bývajú umiestnené hlavne vo vrcholoch smrekov, borovíc a jedlí. Samica znáša väčšinou dve vajcia, na ktorých sedí približne 40 dní. Vplyvom kainizmu prežije takmer vždy len jedno mláďa, ktoré opúšťa hniezdo po asi 55 dňoch. Živia sa drobnými hlodavcami, hlavne hrabošom poľným, obojživelníkmi a plazmi. Orly krikľavé môžeme u nás pozorovať len od apríla do októbra. Sú prísne sťahovavé. Zimujú v juhoafrických savanách.
Sokol sťahovavý (Falco peregrinus)
Veľmi rýchlo a obratne lietajúci sokol. Pri strmhlavom lete dokáže vyvinúť rýchlosť až 280 km/h. Vyhľadáva členité skalnaté prostredie s bohatým výskytom vtákov, ktorými sa živí. Hniezdi na skalách v starých hniezdach krkavcov, v skalných dutinách alebo na policiach pod prevismi. Samica sedí na vajciach asi 30 dní. Mláďatá opúšťajú hniezdo po 35 dňoch od vyliahnutia. Sokoly sťahovavé väčšinou vychovajú 2-4 mláďatá. Hlavnou potravou sú vtáky do veľkosti holuba, ktoré lovia vo vzduchu. Sokoly sťahovavé v minulosti vplyvom chemizácie potravy a prenasledovaním zo strany človeka z územia Slovenska a väčšiny európskych krajín takmer úplne vymizli. Od deväťdesiatych rokov minulého storočia začali u nás postupne obsadzovať pôvodné lokality. V súčasnosti je väčšina historických hniezdisk sokolmi sťahovavými opäť obsadená.
Sokol myšiar (Falco tinnunculus)
Menší druh dravca, ktorý je počas lovu charakteristický trepotavým letom na jednom mieste. Podobne ako iné druhy sokolov si vlastné hniezdo nestavia, ale obsadzuje hniezda krkavcovitých vtákov, alebo hniezdi na skalách. Na hniezdenie využíva aj väčšie búdky a rôzne výklenky na vysokých budovách. V Tatrách hniezdi do nadmorskej výšky až 2000 metrov. Samica sedí na vajciach približne 30 dní a o mláďatá na hniezde sa starajú obidvaja rodičia ďalších 30 dní. Vychovajú 3-5 mláďat. Hlavnou potravou sú drobné hlodavce a hmyz. Sokoly myšiare sú čiastočne sťahovavé.
Sokol lastovičiar (Falco subbuteo)
Rýchlo lietajúci sokol s hrdzavočervenými nohami. Zo zimovísk, ktoré ležia v tropickej Afrike, k nám prilieta až začiatkom mája. Uprednostňuje otvorenú krajinu so skupinami stromov a menšími lesíkmi. Na hniezdenie najčastejšie využíva hniezda vrán umiestnené vysoko v korunách stromov. V Tatrách hniezdi len v podhorí, ale počas lovu ho môžeme pozorovať aj nad hornou hranicou lesa. Samica sedí na vajciach približne štyri týždne a po ďalších štyroch týždňoch mláďatá opúšťajú hniezdo. Sokoly lastovičiare vychovajú 2-4 mláďatá. Živia sa hlavne drobnými vtákmi a hmyzom, ktoré lovia vo vzduchu.
Myšiak lesný (Buteo buteo)
Dravec strednej veľkosti, ktorý často krúži nad otvorenou krajinou a ozýva sa typickým škrekľavým hlasom. Spoločne so sokolom myšiarom je v Tatrách najpočetnejším druhom dravca. Hniezdi na stromoch, pri okrajoch starších lesov. Samica sedí na vajciach približne 35 dní. Podľa množstva dostupnej potravy myšiaky lesné vychovajú 2-4 mláďatá, o ktoré sa starajú rodičia na hniezde asi 40 dní. Lovia hlavne drobné hlodavce, obojživelníky a plazy. V našich podmienkach sú myšiaky lesné stále a čiastočne prelietavé.
Jastrab lesný (Accipiter gentilis)
Vďaka kratším širokým krídlam a dlhšiemu chvostu dokáže rýchlo lietať a náhle meniť smer. Samica je približne o tretinu väčšia než samec. Jastraby veľké majú pomerne veľké teritória. Hniezda si stavajú na stromoch v starších vysokokmenných lesoch. Na hniezdisku majú viac hniezd, ktoré postupne striedajú. Samica sedí na vajciach asi 40 dní a o mláďatá na hniezde sa jastraby starajú ďalších 35-40 dní. Vychovajú 3-4 mláďatá. Živia sa hlavne vtákmi a cicavcami do veľkosti zajaca.
Jastrab krahulec (Accipiter nisus)
Menší druh dravca, ktorého najčastejšie zazrieme počas lovu, keď vo vzduchu prenasleduje drobné spevavce a snaží sa ich chytiť pomerne dlhými nohami. V Tatrách je to bežný druh dravca, ktorý hniezdi hlavne v mladších hustých smrekových lesoch. Počas lovu ho môžeme pozorovať aj v alpínskom stupni. Jastraby krahulce sú miestu hniezdenia verné, ale väčšinou si každý rok postavia nové hniezdo. Samica zahrieva znášku priemerne 33 dní. O 4-5 mláďat sa krahulce na hniezde starajú asi 30 dní. Živia sa menšími druhmi vtákov do veľkosti drozda.
Včelár lesný (Pernis apivorus)
Sťahovavý druh dravca, ktorý hniezdi v starších lesoch v blízkosti otvorených plôch. Zo zimovísk k nám prilieta v apríli a odlieta v septembri. Počas toku samec predvádza vzdušné hry, pri ktorých nad chrbtom tlieska krídlami. Hniezdo je väčšinou dobre ukryté v korune stromu. Samica sedí na vajciach približne 35 dní a mláďatá opúšťajú hniezdo po asi 45 dňoch od vyliahnutia. Vychovajú 1-2 mláďatá. Živia sa hlavne hmyzom a larvami ôs, ktoré spolu s plástami vyhrabávajú spod zeme. V menšej miere lovia aj obojživelníky, plazy, drobné hlodavce a vtáky.
